Mariku Majorovú som vždy považovala za pionierku streetstyle fotografie na Slovensku. Jej blog Tonbogirl sa za roky naplnil fotkami outfitov z bratislavských ulíc, ktoré boli na nerozoznanie od outfitov zo západných metropol. Spomínam si na dlhé večery, kedy som sa ako teenagerka preklikávala fotkami a neveriacky krútila hlavou, že sú z Bratislavy. Bol to jeden z prvých slovenských blogov, ktorý zásadne ovplyvnil aj môj pohľad na lokálnu módnu tvorbu. Mariku som vždy považovala za “Garance Doré” slovenskej scény a preto som sa na naše osobné stretnutie veľmi tešila. Otázky som v duchu vymýšľala dlho vopred. Naše stretnutie bolo presne také, aké som si predstavovala, že bude - úprimné, uvoľnené a inšpiratívne. Posúďte sami a prečítajte si o demokratizácii módy, freelancerstve aj najlepších radách do života.

text a fotografie: Veronika Ohrádková

Aká spomienka na detstvo sa ti vybaví ako prvá?

Spomienky sa mi často spájajú s miestami. Vynárajú sa mi tvary, farby, svetlá a vône. Vyrastala som bilingválne slovensko-maďarsky v Bratislave a denne som cestovala do centra do maďarskej školy a pamätám si ako som sa pozerala von z električky a predstavovala som si, že cválam po ceste na koni.

Ako jedna z prvých si sa na Slovensku začala venovať blogovaniu. Spomínaš si na prvý impulz, ktorý ťa motivoval k založeniu streetstyle blogu Tonbogirl?

Deväť rokov som pracovala vo veľkej reklamnej agentúre na kreatívnom oddelení, ale paradoxne ma to množstvo a štýl práce oberalo o vlastnú kreativitu a vlastnú tvorbu. Keď som bola na strednej škole a na výške, tak som písala básničky, fotila som a kreslila. Počas práce na kreatívnom oddelení som na tento druh kreativity nemala kapacitu. Po odchode z agentúry sme s kolegom založili kreatívne štúdio a vnútorne som cítila, že potrebujem nejakú vlastnú tvorbu. Bolo to obdobie, kedy ma zaujímala móda a objavila som vďaka nej aj blogy. Natrafila som na Sartorialista a Garance Doré. Móda ulice ma fascinovala viac než editoriály a začala som si v Bratislave všímať to, čo Sartorialist videl v New Yorku. To bol ten impulz – chcela som ukázať, že aj v Bratislave sú zaujímaví ľudia a zaujímavý streetstyle.

Vedela by si zhrnúť pozitívnu a negatívnu stránku blogovania?

Vďaka blogu som sa začala dostávať do lokálnej subkultúry módy, dizajnu a umenia. Tento svet sa vďaka blogu pre mňa úplne otvoril a začala som aj participovať na mnohých projektoch. I keď ma neprijali na módne návrhárstvo na VŠVU, na ktoré som sa hlásila, tak som sa k móde dostala touto cestou. Blog bol zároveň tak trochu "cestovnou agentúrou“, keďže som sa vďaka spoluprácam dostala na Fashion Week do Londýna, Tel Avivu, do New Yorku, Malmö alebo na blogerskú konferenciu do Berlína. Súkromie blogom asi trochu utrpelo, ale určite mi blog viac priniesol než vzal.

Blog zanikol v roku 2017. Nevnímala si po jeho zániku stratu kreativity?

Blog zanikol, keď sa mi narodila dcéra Mia. Mala som takú naivnú predstavu, že budem zvládať kočíkovať jednou rukou a fotiť druhou, ale materstvo je niečo, na čo ťa absolútne nič nepripraví. Tvoje predstavy sa úplne zmenia. Na tvorbu blogu som už nemala životnú kapacitu. Stal sa z neho archív, v ktorom sa dajú vyhľadávať streetstyle fotky z Bratislavy podľa hashtagov.

So sociálnymi sieťami dennodenne profesne pracuješ, aký máš na ne názor?

Myslím si, že je to v princípe dobrá vec, ale je potrebné vyberať si, koho a čo sleduješ. Ako pri všetko ostatnom, aj na sociálnych sieťach sa tvorí veľa nehodnotného obsahu a balastu. A veľa ľudí tento balast konzumuje. Mám pocit, akoby sme si nevážili svoj čas. Toľko času a našej energie venujeme veciam, ktoré nám vlastne nič neprinášajú, preto je tá selekcia dôležitá.

Ako si v zahltenom internetovom priestore vybrať, čo relevantné sledovať? Máš osobný tip, koho sledovať na Instagrame?

Sú viacerí, ktorých sledujem a ich profily nesúvisia len s módou. Vyberám si podľa pocitu, zaujímavej vizuality a autentického obsahu. Napríklad sledujem blogerku spolu_aut, ktorá má autistické dieťa a obsah, ktorý vytvára, je nesmierne hodnotný. Ďalej sledujem profily zamerané na lifestyle, architektúru, fotku, alebo mnoho ľudí s inšpiratívnym názorom. Je toho dosť, len na ukážku z lokálnych sú to napríklad Basa Stevulova, Vladimíra Marcinková, Janka Šlinská, Romi Klimekova , Karolina Koščová Stach, Zuzana z Platformy udržateľnosti, Vlastina Svátková a kopec dizajnérov, fotografov a kreatívnych ľudí.

Profesne sa venuješ reklame. Popísala by si, aké je to byť freelancer? V súčasnej dobe sa totiž freelancing dáva na piedestál oproti zamestnaniu vo firmách. Ako vnímaš jeho pozitívne a negatívne stránky?

Freelancerstvo je skvelé, ale je veľmi náročné na management času, organizovanosť a zodpovednosť. Ja som nekonečne vďačná za 10 rokov v reklamke, ktoré ma naučili všetko - od marketingového premýšľania, komunikácie s klientom, tvorby stratégií, pracovnej etiky až po morálku. Myslím, že bez tohto základu by som freelancing nezvládla. Je dôležité sa najprv veci naučiť. Aj dobrí fotografi sa často učia na asistentských pozíciách, a nie je na tom nič zlé, práve naopak.

Je to ale aj forma tlaku. Viem, že keď niečo neurobím, tak za to nemám honorár a neuživím svoje dieťa. Keď sme odišli aj s kolegom z agentúry a uvedomili sme si, že nám každý mesiac nepríde výplata a nevieme, kedy dostaneme ďalšiu zakázku, tak sme brali všetko. Až časom sme zistili, že nemusíme brať všetko, ale chce to čas.

Nevýhoda freelencerstva je, že keď ochorieš, tak nemôžeš zavolať do práce aby za teba poslali náhradu. Freelancerstvo je v tom nekompromisnejšie a chce to veľa disciplíny. To je asi ten základ, že to nie je až tak o slobode, ako o disciplíne.

Ako sa podľa teba zmenila lokálna slovenská módna scéna za posledné roky?

Postupne začal prebiehať proces demokratizácie módy – módu začali tvoriť aj ľudia, ktorí nevyštudovali módne návrhárstvo, objavili sa komunikačné platformy, sociálne siete a veľkým vplyvom boli aj streetstyle alebo módne blogy so zaujímavými stylingami. Dôležitým momentom bolo aj to, že veci začali nosiť influenceri. Vytvoril sa taký nový kolobeh. Hoci sú prehliadky stále dôležité, koexistujú so sociálnymi sieťami a prezentáciou na webe. Scéna je otvorenejšia, mladí dizajnéri sa ľahšie presadia a budujú si klientelu. Tým pádom dochádza k väčšiemu záujmu zo strany ľudí o módnu tvorbu. A to pomáha odstrániť aj ten pocit, ktorý tu roky bol, že dizajnéri tvoria nedostupné modely iba na spoločenské udalosti.

Reflektuje slovenská módna scéna princípy udržateľnosti?

Určite sú mnohé značky, ktoré sa vyslovene zameriavajú na udržateľné princípy - napríklad značka spodného prádla créeme, značky MARNA alebo BAGBET , tvorba Maji Bozovic, alebo recyklované kolekcie od Márie Štranekovej, ktorá recyklovala dávno predtým, než sa to stalo trendom. Mnohí vnímajú, že je to téma a každý sa jej venuje do tej miery, do akej na to má kapacitu – napríklad mnohí z dizajnérov tvoria z dostupných materiálov a nemajú šancu dohľadať pôvod látky, z ktorej kolekcie šijú.

Myslím si však, že Bratislava je v tomto trochu bublina. Socio-ekonomické podmienky, povedomie a vôľa riešiť ekológiu je tu silnejšia. Pokiaľ totiž neviem, či vyjdem s výplatou, tak absolútne nebudem riešiť, že si kúpim ekologickú vec za viac peňazí.

Ako by si popísala svoj štýl 3 slovami?

Minimal, nadčasovosť a rock 'n' roll.

Už sa nenechám zlákať trendami a myslím, že viem, čo sa mi hodí. Veľmi sa mi páči myšlienka dlhodobého budovania šatníka a štýlu bez extrémnych experimentov, úletov a sledovania trendov. Keď si utriediš, čo je tvoj štýl, tak ťa to v mnohom oslobodí – nelákajú ťa zľavy či ponuky kolekcií v reťazcoch. Veľmi dobré je tiež čistenie šatníka – pravidelne to robím, pretože je to pre mňa dobrá psychohygiena. Keď tam máš čistý základ, tak nemáš potrebu pridať tam lacnú, trendovú vec.

Čo patrí k základom tvojho šatníka?

Kožená bunda, chelsea boots a dobré džíny.

Ďo akého kúsku oblečenia sa podľa teba oplatí investovať?

Mám veľmi rada klasickú bielu pánsku košeľu ako absolútny základ šatníka, ktorý môže byť zladený športovo aj elegantne. Je to kus odevu, na ktorom vidieť, či je lacný alebo drahý. Lacná biela košeľa zostane lacnou bielou košeľou. Ďalej je to investovanie do kvalitných prírodných materiálov ako kašmír, vlna, hodváb, investovanie do kvalitnej koženej bundy a dobre strihaného kabátu a saka. A dobré topánky - ja napríklad nosím chelsea boots od jesene do jari a ešte aj v lete na letné festivaly, kde často prší.

Máš obľúbeného slovenského alebo českého designéra šperku?

Mám veľmi rada slovenský bepart a tvorbu Hany Kašičkovej. Tento prsteň mám napríklad od Věry Novákovej, ale viem si predstaviť nosiť aj výstrednejšie kúsky od Janji Prokić alebo Antipearle.